Z Kysúc na Oravu po hranici

13.10.2020
z-kysuc-na-oravu-po-hranici

Asi som prepracovaný. Lebo ako som toto naplánoval, nerozumiem. Síce som si „na cépéčku“ našiel ranný vlak do Oščadnice a bus nazad domov z Oravskej Lesnej, ale ako sa mi v hlave zafixovala modrá značka medzi Veľkou Račou a Rycierovou horou? Vedie priamo po hranici a chcel som ísť po nej, lebo paralelná poľská červená traverzuje kus nižšie a bude tam plno ľudí (myslel som si). Že tá modrá už existuje len na papierovej mape (VKÚ č.101, rok 2006), som zistil až na mieste. Ešte že som si ju vzal so sebou. Ale ako do prčic som si vypočítal čas v Hikeplanneri a prečo mi to nedoplo už vtedy??? Nerozumiem. Ale v realite to vlastne ani nevadilo, hraničný priesek je jasný a priechodný. Poďme na to!

Skáčem teda z vysvieteného osobáku do zahmlenej sivoty, poklus cez hnus a o chvíľu už sa štverám nad hmlu. Trochu s nevôľou síce zisťujem, že nad hmlou je ďalšia sivá vrstva, a to malo byť polopekne – ale to už nič. Lúky, ovečky, ich zúrivý strážca, zvážnica lesmi, pustý turistický cirkus okolo lanoviek a o dve hodinky už stojím na „Granici państwa“, na Veľkej Rači. Heeej, rýchlejšie ako slušný turista - trochu som kopol do vrtule, nech mám neskôr čas na zastávky.

Modrá nikde, len zelená mojím smerom, ale viem kade mám ísť, veď po hranici. A v hlave len dve idey, dokumentujúce to moje nepochopiteľné plánovanie: buď som si pomýlil zelenú s modrou na mape, alebo tá modrá bude neskôr, keď sa odpojí od zelenej :-) Ale je tu pekne a na pozadí bielej oblohy ostro kontrastujú vzdialené siluety známych pohorí. Nefúka, je tak jesenne príjemne.

Chodník klesá najskôr prudšie a šutrovito, potom príjemnejšie s hlinou a trávou pod nohami. Z lúk pod Malou Račou výhľady ešte lepšie, vľavo spoza rohu vykúkajú aj Piľsko s Babou horou. Ešte krátky, strmší zošup do Sedla pod Orlom a tam na strome tabuľky. Modrá stále nič, zelená ma posiela doprava a rovno hore pokračuje hraničný výsek. Stále mi to nedopína, veď sa tá značka sem – tam od hranice asi aj odkláňa, tak dupem po zelenej. Najbližší cieľ je Kýčera, tam už modrá isto začne :-)

Chodník sa mení na zvážnicu – vyšiel som z rezervácie a les naokolo aj tak vyzerá. Zase zrýchlený presun, na Kýčere som o chvíľu a modrá zas nikde. A šípka ma posiela do Starej Bystrice. To už bliká v hlave varovná kontrolka, tasím mapu a už viem, že som zle. Ale prečo nebola modrá šípka v sedle pod Orlom??? No, ale nevadí, na mape sú cesty a po dákych 15 minútach zrýchleného dupania som zas na „Granici państwa“. Na takom starom betónovom stĺpe šípka, že Rača 1 hod. Tak takto je značená tá naša modrá? Divnô...

Idem samozrejme opačným smerom a hneď na kraji lesa na strome jedna vyblednutá modrá. No konečne! Už mi ale dochádza, že asi oficiálne existuje len na mojej mape a túto proste len zabudli zatrieť, či čo... Ale neva, veď na orientáciu stačia aj hraničné kamene, na červenú poľskú sa mi schádzať nechce. Tak dupem po hranici, chodník samozrejme jasný, aj stopy dáke (aj od motorky), ale viac ich je po kopytách. Aj jedného poriadneho paroháča plaším, aj dvoch pilčíkov míňam, aj dáke výhľady sú, podľa toho na ktorej strane hranice je rúbanisko.

A takto až na Javorinu, pekná prechádzka. Tam hrdzavý smerovník len s názvom kopca, šípky žiadne. O kúsok nižšie sa pripája tá poľská červená, tak už idem po nej, predsa len je pod nohami menej mokrej trávy. A som zvedavý na Przegibek – samoty na horských lúkach. Lepšie ako lesom po hranici sa furt trepať. Przegibek je pekný kút, ale značka ho len líže okrajom, tak fotka a ide sa ďalej. Je tam aj studnička, ale nabrať sa z nej nedá, ledva spod nej niečo premoká. No proste flyš, a vysoko sme, pod hrebeňom, tak žiadny div.

Nasleduje pekný chodník pekným lesom až na Rycierovu horu. Často preskakuje prameniská, ale jediná možnosť dotankovať je tu v studničke pod posledným, prudkým výšvihom na vrchol. Aj to len biedna – je to skôr taká mláčka pod strieškou. Hore sa mi konečne plní sen a pohraničný chodník je konečne modrý, poľská červená uteká do vnútrozemia. Ale ešte idem chvíľku s ňou, pozrieť výhľady z lúk pod vrcholom. Zdola sa nesie detský krik od schroniska, značiek tam majú susedia na mrte a všade sa tam moce plno ľudí. A hore pod lesom zvyšky čohosi, čo považujem za vlek. Len doma sa z mapy dozviem, že to bol banský výťah. Baňa, tu???

Taaaak, nazad na vrchol Rycierovej a dole z neho, konečne po vytúženej modrej :-) Cestou stretám dosť utrápených a upotených tvárí, tak tuším, aký bude zostup do sedla Príslop. Aj je taký. Dole sedenie, drevené kríže a kopa odpadkov v rozbitej chajde, to je také naše... Šípka ukazuje modrú až do sedla Hliny, to je fajn vedieť do budúcnosti, mám tu nejaké plány ešte... Teraz mám ale času dosť, tak poobedujem, aj malú zachádzku dám po zelenej, nech vidím dole do Vychylovky.

A potom už nasleduje zlatý klinec výletu – krátky úsek hore na Svitkovú. Len ten sklon! Ako rebrík na povalu, a ešte naolejovaný. Teraz už blato trochu preschlo, ale za mokra toto ísť? Normálne párkrát aj ruku musím o zem oprieť – proste „výhoda“, keď sa značka drží hranice. Ale potom už rázcestník Talapkov Beskyd a koniec pobehovania po hranici. Špekuloval som síce pôvodne potiahnuť až na Podúšust a odtiaľ do Lesnej zbehnúť po žltej, ale pohľad do máp ma odradil. Dolinové zvážnice, to nie je to pravé. Radšej si užijem otvorenú krajinu pod sedlom Beskyd. Nejako to tam už obabrem, aby som neschádzal dole len po cestách, po červenej.

Tak najskôr dole lesom po zelenej. Trochu divočinka, aj nejaké preliezačky a čvachtanie pod nohami, potom stále širšia zvážnica a o chvíľu sa obzory otvárajú. Počujem trúbenie, oravský vláčik sa akurát púšťa dole do doliny. Takmer paralelne s ním ide náučný chodník, cez lúky a lesom, dole do osady Tanečník, tak volím ten. Lepšie ako asfaltovať. Pekné je to, aj sa dozviem čo – to.

Potom od stanice železničky monotónny asfaltový úsek a intenzívna výstavba v lyžiarskom stredisku, kde je v tom chaose na stavenisku trochu ťažšie trafiť žltú do stúpania na Kohútik. Turistické značenie tu nefičí, tu fičí iný biznis. Ale na najstaršej búde v okolí je jedna vyblednutá šípka, tak viem, po ktorej zjazdovke treba. Hor sa nahor - k vysielaču. Ako v zime tadeto, keď sa lyžuje, netuším...

Hore vydýchanie a už len dole do dediny, ku kostolu, ktorý svieti doďaleka. Hej, len kade? Kúsok po červenej je jasný. Výhľad ako do mesta – na Orave sa všade teraz stavia, tu ale dvojnásobne, kvôli blízkosti lyžiarskeho strediska. Sranda pohľad je to. Cesta vedie po „hrebeni“, len potom odbočka dole do dediny pomedzi domy - no ktorou sa dať, keď značky nikde? Mapa pomôže a ďalej za odbočkou už aj vyblednutá žltá na strome, ale dalo by sa aj intuitívne. Tak už len prudko dole do „city“. Inak taký mix tradícií, gýču a nevkusu pokope, to som dlho nevidel: kozy na paši, drevenice, americké zruby kryté plechovým šindľom z Poľska, ružové fasády a plastové jelene na anglických trávnikoch... Ale inak to bola pekná turistika, dúfam, že tento dlhý popis moc nenudil. Ak hej, možno  aspoň tá moja tupohlavosť pobavila  :-)

Rišo Pouš

Fotky Z Kysúc na Oravu po hranici

Súvisiace články:

Diskusia

TOP Partneri

https://www.sloger.sk Eshop davorin.sk Eshop davorin.sk Eshop davorin.sk JM SPORT Eshop davorin.sk

Podpor Vetroplacha

Odporúčame vidieť

Partneri