Tatranská Haute Route 2012 – alebo z Brnčalky na Popradské pleso cez Vysokú

Je nedeľa večer. Predpoveď počasia z rádia sľubuje, že po gýčovo slnečnom víkende sa zajtra zamračí a sem-tam aj zaprší. Za chatou sa dvíha vietor a škodoradostne fúka cez otvorené  okno do kuchyne. Šance na zajtrajší skialp sú čoraz mizivejšie. Keď večer s čelovkou dorazí Maťo, radšej ani nič neplánujeme. Ráno sa uvidí. Teda ak vôbec bude niečo vidieť a nebude hmla.

"Nie je to vlastne náhoda, čo je náš skutočný osud?"

Brnčalka, 7:00

Nechávame to na ňu - na náhodu. Vyrážame smer Veľká Zmrzlá dolina. Kam, to stále nevieme. Je trochu zamračené, cez Belianky sa prevaľuje veľký mrak. Sneh pod nami je zmrznutý, dávame na lyže mačky a šliapeme hore Fľaškou. Nie je to až také zlé s tým počasím. Sem tam vykukne nádejný fľak modrej oblohy. Po víkendovej invázii turistov je dolina prázdna a tichá.

Baranie sedlo, 8:30

Na mačkách sme vystúpali až sem. S ešte stále nejasným plánom a cieľom pokračujeme ďalej. Zjazd a traverz poza Téryho chatu a popod Ľadové štíty. Podmienky aj počasie sú čoraz lepšie. Dostávame sa až pod stopu, vedúcu do Priečneho sedla.

Priečne sedlo, 9:30

V závere stúpania je dobrá stopa a tak šliapeme bez mačiek. Výhľad zo sedla do Veľkej Studenej doliny otvára nové možnosti. Padá rozhodnutie. Dáme pokus o tatranskú Haute Route. Zamierime na Zbojníčku doplniť zásoby vody a energie. V prázdnej chate si posedíme asi 40 minút. Nikde nikoho, okrem chatára a personálu. Obúvame lyže a presúvame sa: smer Studené sedlo.

Studené sedlo, 11:50

Opäť používame mačky. Pred nami panoráma Gerlachu, vysnežená Lavínová lávka. V doline sa drží hustá hmla, do ktorej budeme musieť zlyžovať a nájsť z nej tú správnu cestu do Litvorového sedla. Tesne pred tým, ako nás po pár oblúkoch zhltne hmla, zazriem dva kamzíky, ako na nás zvedavo pozerajú. Vďaka Maťovej skvelej orientácii a znalosti terénu sa vynoríme na tom správnom mieste. Niet divu, veď to tu pozná lepšie ako svoju izbu.

Litvorové sedlo, 12:40

Pozerám z Litvorového sedla priamo na Železnú bránu. Starý známy pohľad. Nenápadne ukrytá v rázsoche medzi dvoma skalami, práve zvýraznená fľakom modrej oblohy, ktorý vykukol kdesi nad Zlomiskami. Oddeľuje nás hlboká Kačacia dolinka, zatopená hmlou. Vynárajú sa spomienky spred troch rokov, keď som šla tento prechod s kamarátmi. Mali sme tu poriadnu krízu. Čakám, kedy ma čo začne bolieť, kedy sa objaví únava, ale nič sa nedeje. Som v pohode, ako na prechádzke kdesi za domom. Je mi fajn. Zjazd z Litvorového sedla ideme na mačkách, záver lyžujeme. Hmla v doline sa pomaly rozplýva, cesta do Železnej brány je otvorená a jasná.

"Ak stratíte svoje sny, stratíte dôvod žiť a možno tým stratíte aj svoj život. Takže pokračujte v snívaní.“ (D. Scott)

Železná brána, 13:50

Na pásoch stúpame až tesne pod ňu. Modrá obloha v otvore brány je ako vstup do neba. Pár výškových metrov na pešo a sme hore. Prvý sa cez snehový prevej prehupne Maťo a mizne na druhej strane. Nie sú ani dve hodiny a my sme tu. Asi sa mi sníva. Šlo to celkom ľahučko. To čo iní chodia 2 dni, my sme prešli za pár hodín. Toto sedlo je posledným v tatranskej Haute Route. Ale deň ešte nekončí a ani my nie sme unavení, práve naopak. Maťo navrhuje pridať ďalšie sedlo. Prečo nie. Strhávame pásy a lyžujeme ľudoprázdnymi Zlomiskami, smer ďalšie sedlo.

Dračie sedlo, 15:00

Nie je nič dlžné svojmu názvu. Tatranský drak so svojím úzkym Dračím hrebeňom, ktorý končí Dračím sedlom, spí v rovnakej rozprávkovej doline ako je on sám. Na pásoch sa úspešne dostávame na jeho chrbát. Maťo stále spomína nejaké prekvapko, ale nemám šajnu o čom hovorí. Pre mňa je už aj toto všetko, čo sme doteraz prešli, až príliš neuveriteľné. Únava stále neprichádza. Asi ostala za mňa dospávať predchádzajúce dve noci na Brnčalke :-) Už sme prešli cez Dračie sedlo a stúpame strmým svahom s lyžami na chrbte. Kam, to netuším, vrchol zahaľuje hmla. Stúpa sa ľahko a dobre.

"Pri pohľade z vrcholu hory sa nevieme ubrániť pocitu, že sme za hranicami sveta.“ (E.A.Poe)

Vysoká, 15:40

To že práve stúpam na vrchol Vysokej, že teda stúpam takpovediac po vlastnom sne, sa dozvedám v polovici cesty k nemu a tak stúpam opatrne :-) Tu niekde nechávame lyže a pokračujeme na mačkách. Hmlu sem-tam odfúkne, vidno modrú oblohu a výhľady okolo. Lyže sa vzďaľujú. Keď sa občas rozplynie hmla, vidím ich v diaľke ako zapichnuté malé paličky.

"Uvidíš trikrát vidmo a nezomrieš v horách.“

Sme hore. Z malého sedielka medzi dvojvrcholom vidím, že Maťo vyberá zo schránky pri kríži vrcholovú knihu. A vidím ešte niečo. Vidmo. Moje tretie :-) Tu a teraz. Náhoda, symbolika alebo pokus o dokonalosť? Ťažko povedať. Ťažko opísať pocity. Pozná to každý, kto chodí do hôr a robí ho to šťastným. Sem hore si vynesieme len svoju skutočnú podstatu a to ostatné zostáva tam dole. Kde končia hory, začína nebo…

"Z hôr sa vraciame hlavne preto, aby sme sa do nich mohli opäť vrátiť.“

Popradské pleso, 16:20

Lyžovačka späť dole Zlomiskovou dolinou je parádna. Zastavujeme kdesi v polovici a pozeráme ešte raz na výhľady za seba. Ani sa nám nechce ísť dole. Ešte pár zákrut a slnko, vysoké skalné steny a celá tá dokonalá nádherná neuveriteľnosť Tatier ostáva hore, za nami. Končíme na Majlátke pri kofole.

Resumé:

Neplánovanú trasu Haute Route s malým prídavkom sme prešli 19. marca 2012. Týmto sa chcem poďakovať Maťovi, že ma zobral a splnil mi tak ďalší z mojich tatranských snov. Celý tento deň bol pre mňa dokonalou symbiózou počasia, snehových podmienok, pohody, pokoja, perfektnej atmosféry, Tatier a samozrejme úžasnej ľudskej spoločnosti. Deň, na ktorý sa nezabúda.

Sisa