Posledný tréning pred MF100

Mal byť o polovicu dlhší a o týždeň skôr, no to som ešte skapínal s boľavou hlavou a nejakou virózou. Celý pracovný týždeň rovnako tak. Ale keď hlava v piatok dobolela, hneď začala vymýšľať pre telo program na víkend. Že keď na tú MF100 už moc nenatrénuje, aspoň sa aklimatizuje – jednak na tie trópy, ktoré akurát prišli, jednak na HOKY , ktoré už som dlhšie nemal obuté, lebo si ich šetrím na stovky. No a prečo si nedať ako prvú stovku v sezóne hneď tú najťažšiu? Bude sranda tak či tak, pretože tento posledný seriózny tréning bol zároveň jeden z prvých – lebo klasicky som nemal nabehané dokopy nič dlhšie. Takže žiadne veľké špekulácie, nízkorozpočtové riešenie: využiť týždenník na vlak, odviezť sa do Harmanca a kluskať cez Veľkú Fatru smerom na sever, čo najbližšie k domovu. Dopadlo to „takmer“ podľa predstáv, akurát s úžasom pozerám, aké somariny mi hodinky nakreslili na začiatku a že mi ubrali asi štyri kiláky:

Stanica Harmanec – jaskyňa: rýchliky Fatrany sa tam križujú, no len z toho prvého ranného sa tam dá o siedmej ráno aj vystúpiť s istotou, lebo vezie do práce miestneho výpravcu. Využil som to už párkrát. Aj teraz prekvapená teta vlakvedúca: „akože som Vás nevidela“. Tak ešte kontrola (zatiaľ) príjemnej teploty na teplomeri (17 stupňov) a už sa rútim dole serpentínami ku hlavnej.

Rozklus Harmaneckou dolinou po asfalte dobre imituje štart MF100, nohy idú, a stále žasnem nad tým, ako tie HOKY krásne pružia, aj keď už majú viac ako rok. Nad tunelom prechádzam na šotolinu, podľa pokynov na tabuli „zaraďujem prvý stupeň“ a odbočujem po zelenej značke do strmšej a divokej Túfnej doliny, na hrboľatý chodník popri potoku.

Túfna je najkrajšia hneď dole, pomedzi bralá. Potom úzky chodník mladinou a cez krovie, som tu dnes prvý, oberám metre pavučín. K jaskyni neodbočujem, dnes je to o tréningu. Vlhko je, s rastúcou výškou aj teplejšie a začína byť dusno – štartuje tá pravá fatranská bylinková sauna.

Prvé horšie pocity nastupujú po piatich kilákoch, keď sa napájam na cestu. Nejako sa nedá rozbehnúť. Zato autopremávka už rozbehnutá. Aj preto hneď odbočujem na tichšiu, krajšiu (a asi aj kratšiu) cestu doľava, aby som sa nazad na zelenú dostal po strmých serpentínkach červenej. Aspoň trochu zmena pohybového stereotypu. Potom už zas „lesná diaľnica“ k hotelu na Kráľovej studni – na otvorených, na juh otočených úsekoch už fajne pečie. Zatiaľ nevadí, len prečo tie ťažké nohy???

Krížna – bez vetra!!! To je priam zázrak, čo sa deje? Zato priamo proti slnku stúpam. Ale je to tréning dnes, tak to celé vybieham, alebo teda aspoň beh imitujem. Lebo pocity v nohách ešte horšie. Po dvoch hodinách a nejakých 13 kilákoch som hore, stehenné svaly pobolievajú (???), ale aspoň vánok, okolo naplno rozkvitnuté lúky a nasleduje najkrajší úsek, bez väčších sklonov až pod Borišov.

Predpoveď hovorila, že pred desiatou sa má zaťahovať, ale obloha čistá, dáke barance len v diaľke. Hic je, ale tu hore sa dá. Najvyšší bod na trase a odteraz už len z kopa, že? Kosačky pod Suchým vrchom pracujú a bečia, vtáčence štebocú, muchy bzučia a útočia, stehná bolia, to som chcel, no krása!

Na Chyžkách po 20 kilometroch prvý raz zmena plánu – chcel som ísť aj na Ploskú, že potom smerom dole trochu potrénujem strmé zbehy. Ale radšej odbočujem do traverzu, stúpania mi vôbec nechutia. V prvom napájadle v tom traverze sa kúpe celá partia aj s deťmi a psami, druhé mám len pre seba, s rozkošou sa tam čvachtám a pijem, čo to dá. Zasolený som už solídne, naokolo tá naplno pustená bylinková sauna s hlavnou vôňou materinej dúšky. Potom už zase šmatlám, v ústrety Borišovu, do sedla pod ním.

Pri smerovníku pod chatou ďalšia zmena plánu – namiesto obyčajných sladkostí nastupuje na scénu ťažká chémia. Pritom tie gély som bral so sebou len ako poistku proti kríze. No dobré rozhodnutie: na Šoproň kríza, na Jarabinu megakríza! Aj pauzovať musím, vždy keď nájdem kus tieňa. K bolestiach v stehnách sa pridávajú prvé náznaky kŕčov v lýtkach. Ale stáť sa nedá nikdy dlho, ovady ma už našli.

Našťastie z kopca to ešte ide a to treba, lebo zostup do Štefanovského sedla je miestami brutálne naklonený. Našťastie ale v tieni, bez múch a s vetríkom, previevajúcim cez hrebeň, kríza ustupuje a aj stúpania zas idú takmer bez problémov. Aj som rád za tú miestnu divočinu, na niektorých zvalených kmeňoch si chvíľku posedím a sledujem, ako si svaly a nohách žijú vlastným životom – pulzujú a hýbu sa, aj keď som v kľude. Sranda je to, aj keď to prestáva byť sranda :-)

Prameň pod Jarabinou je istota, mágam sa v ňom celý a nie raz. Lebo výstup hore na vrchol ku smerovníku cez to rúbanisko otočené na juh, to je v tomto teple ozaj lahôdočka nevídaná. Tam predposledná zmena plánu – ďalej po hrebeni ani krok! Najkratšou cestou na najbližšiu autobusovú zastávku! Už to bude skoro len z kopca, to pôjde!

Hej je to superstrmé dole do Sedla za Kečkou, a potom megastrmé hore na Kečku. Ale výstup nie je dlhý, je v tieni lesa a potom fakt už len z kopca, tak radšej idem tade ako dupať dole celou Kantorskou dolinou po asfalte. A možno som mal brať tú dolinu, lebo to, čo nasledovalo, som ešte ozaj nezažil!

Na Kečke, pri východe z lesa na lúky si ešte posedím v tieni, dochladím motor, pojem nejaké husté cukry a riedku vodu a hovorím si – veď už len dole do Záboria, to je dákych 10 kilákov, pohodáááá! Vychutnávam si výhľad do kotliny z tieňa a to je to posledné fajné a príjemné na tomto výlete:

Lebo ďalej čo kilák, to horšie! A nie, že zle, ale mega zle! Slnkom to nie je, aj v tieňoch utrpenie, pritom vetrík oproti. Aj z kopca musím dávať prestávky, do mierneho stúpania sa ledva plazím. Keď zastanem, začína sa mi točiť svet. A autobus nepočká a ďalší o dve hodiny! Pohodovo myslená vyklusávačka sa mení na boj o život! Lúky na Mažiarkach, ktoré mám tak rád, sa menia na ohnivé peklo!

V tom predsmrtnom stave myslím už len na to, aby som došiel na zastávku v nejakom predstihu, nech sa aspoň trochu spamätám. A tak aj je – keď sa bus vynára zo zákruty, ledva som schopný vyliezť z tieňa a pretackať sa cez cestu. Vodič vrhá na mňa podozrievavý pohľad, do MT ale našťastie ide okľukami, tak sa v klimatizovanom chládku stíham ako – tak prebrať a vystupujem už celkom po ľudsky. Len symbolicky pri cintoríne, pri tom národnom :-)

Ale teda fakt - takúto mrtvózu som nezažil ešte po žiadnej utra akcii, ani po tej najteplejšej, ani po tej najdlhšej, ani po V100 s polámanými rebrami. Neviem čo to malo byť. Asi kombinácia tepla a nedoliečenej virózy, no proste zdravá zábava to bola, jednoznačne :-) Ale tvrdohlavosť natrénovaná a ako vieme, jej tréning je na ultra rovnako dôležitý ako ten kondičný, tak spokojnosť. Len dúfam, že týždeň do MF 100 bude telu stačiť na to, aby sa spamätalo. Toto doma ozaj radšej neskúšajte!

Rišo Pouš