Po hrebeni Javorníkov 3: Kamenité - Semeteš - Ovsenovci

Veziem sa busom cez Dlhé Pole, srdce drotárskeho kraja. Dlhé je ako slíž, len polí nikde :-) Dolina čím vyššie, tým užšia. Spoj nejde až na konečnú, ale nevadí, lebo končí jasná noc na konci októbra, v doline je kosa ako v ruskom filme, dobre padne poklusom sa zohriať ten zvyšný kilometer po les. Nasleduje pekný chodník farebným lesom hore na červenú „hrebeňovú zvážnicu“, k osade Vrchrieka. Prípory, prvá samota nad dolinou, už sa kúpu v slnku - hneď je teplejšie. Inverzia ako má byť, dnes našťastie bez hmly, bude to super. Zvedavý som len na hĺbku a kvalitu bahna – to aby hore nebolo, to by bol zázrak. Bude sranda, lebo idem „naľahko“, len v teniskách, aby som pobehol ak ma bude čas súriť. Autobus nepočká. Ale mám moje „ultratrailové psie dečky“, tie ma zachránia :-) 

Na červenej, na hrebeni, som o pohodlnú hodinku a o ďalšiu chvíľu už leziem na rozhľadňu Kamenité, kde som sa pred dvoma rokmi otočil. Dnes pokračujem v „prieskume hrebeňa“ ďalej smerom na západ. Prístrešok pri rozhľadni láka k posedeniu, pre „duchovnejšie založených“ turistov je tu ešte ďalšia možnosť - nižšie pri kaplnke.

Nasledujúci úsek je taký „typický“: miestami je problém prejsť, toľko mlák a blata je na ceste. V stúpaniach a klesaniach ešte ako - tak, najhoršie je to na rovinách alebo v tieni lesa. A keď sa dve posledné možnosti stretnú... :-)

Osada Bachroňovci, na to ako je vysoko, je netypicky na severnom svahu, a ešte aj v tieni pod horou. Hmmm, divný výber, kto vie prečo? Ale domčeky vypipľané jedna radosť. Susední Bielovci sú naopak na otvorenom priestore. Cesty sa tu zbiehajú zo všetkých strán, na (takmer) všetky strany sú odtiaľto výhľady ďaleké, na lúke stojí aj jedna zo sôch „galérie v prírode“ a pod ňou smerovník. Ešte sa sem dnes vrátim, z inej strany.

Zatiaľ smerujem do sedla (a osady) Semeteš. Som tam o chvíľu, ako sľubuje smerovník, nechávam trochu blata na asfaltke, ktorú križujem, a nasleduje najkrajší úsek dnešnej cesty (a po suchom!) do osady Vrchrieka. Nejaké obľúbené miestne meno  - táto Vrchrieka je na červenej značke v smere od Čadce už tretia.

Z Vrchrieky ostáva mi ešte prejsť lesom cez kopček zvaný Luby – len monotónne hore a dolu, podľa mapy stále lesom bez výhľadov. Ale tesne za nezreteľným vrcholom je pod chodníkom na juh otočená studnička a pri nej „nástenka“ s obrázkami z obecného života. Dobre sa tam na suchom koreni sedí, miesto ako stvorené na obed. Veď aj čas už dozrel. Po obedíku som o chvíľu von z lesa.

Vynáram sa na velikýýých lúkach, v každom ich kúte nejaká chalupa sa krčí, v strede na križovatke čerstvo zrenovovaná kaplnka, lavičky, prístrešok pre „guľášpartie“ s nevyhnutnou „nástenkou“. Ešte kúsok ďalej je sedlo Javorník so štátnou cestou, ale tam až nejdem, asfaltu si ešte dnes užijem. Lebo sa nebudem vracať rovnakou cestou, aj keď velím čelom vzad. Oprobujem južnými svahmi a dolinami popod hrebeň Javorníkov: najprv po zelenej dolu do osady Ivor (patrí Veľkému Rovnému), potom hore (stále po zelenej) nazad k Bielovcom, kde som dnes už bol. A odtiaľ už len z kopca, po žltej do Veľkého Poľa. Ide sa! Na začiatok tadeto:

V skratke asi tak, že až k Bielovcom je to pekná prechádzka po dobrých, aj keď miestami až príliš „spevnených“ cestách pomedzi samoty, fajná aj na nenáročnú bajkovačku. Naopak žltá zostupová do Dlhého Poľa je mordor, ktorý veľmi neodporúčam: najskôr zarastená rúbaň, potom prudko dole lesom pomedzi odpadky a rozpadajúce sa opustené chalupy, na koniec rozbahnená zvážnica a dolu v doline výhľady len na holoruby. Zlý dojem zo záveru vylepší až prechádzka dedinou (tou dlhou ako slíž), kde doteraz stojí veľa pôvodných a zväčša dobre udržiavaných, drevených aj múraných „drotárskych“ domov. Pri jednom z nich, ktorý bol rodiskom drotárskeho umelca Jozefa Holánika - Bakeľa, naskakujem na autobus. Bez pobehovania by mi celý tento okruh pohodovým tempom trval asi 9 hodín, ak by ma chcel niekto nasledovať.

Rišo Pouš