Novembrový Šiprúň

Jeden z posledných tohtoročných novembrových víkendov sľuboval na horách Babie leto. V dolinách zúrila inverzia ako z výkladového slovníka, a tak sa pôžitkári museli sťahovať za slnkom do vyšších polôh. V rámci výberového konania sme sa rozhodli pre veľkofatranskú destináciu Šiprúň.

 

Pomyselnú štartovaciu čiaru umiestňujeme na stanicu v Ružomberku. Zrak otupený hustou hmlou a hmat tuhým mrazom zachádzajúcim pod nechty. Ešteže tá vôľa ostala. Zahrievacím tempom a družnou debatou udržujeme telo v teple.

Civilizáciu nechávame čoskoro za chrbtom, rodinné domy vystriedajú kaplnky na Kalvárii, postupne zmiznú aj tie. Po modrej značke vhupneme do zahmleného novembrového lesa. Niečo mi to silno pripomína: tichý tmavý les, hmla, na stromoch rozvešané podivné artefakty z prútikov a kamienkov... "Videli ste film Záhada Blair Witch?" pýtam sa ostatných. No akosi o tom nechcú počúvať :o) Výškové metre pomaly pribúdajú, hmla sa rozpúšťa a na Malinom Brde nás už víta slnko a smrad výfukových plynov. Za slnkom tiahnu viacerí, len škoda že autom. Hore zjazdovkou to s rýchlosťou moc nepreháňame. Výhľady naberajú na intenzite, tak sa nám ani nechce. Rozhľad od Rozsutca cez Choč a Baranec, až po majestátny Kriváň a pod tým všetkým biela pena. Úsmev nám rozťahuje od ucha k uchu, foťáky cvakajú o 106. Na vrchu si dávame pauzu, popri nasávaní D-čka opáčime sedačku lanovky a vzápätí upaľujeme ďalej.

 

Trasu medzi Malinným a Vtáčnikom rýchlo prebehneme, hlavne lesné úseky v tomto ročnom období nie sú ktovieako atraktívne. Ale na lúkach nás vítajú opäť výhľady, tentokrát na Liptov a Nízke Tatry, pod nami sa ako prízrak z hmly vynára Vlkolínec. Čím viac sa blížime do Vyšného Šiprúnskeho sedla, tým viac sa terén vypekňuje. Pri pohľade na učesané lúky pod nohami začíname spriadať bežkárske plány na zimu. Už aby nasnežilo! Od sedla na Šiprúň to koštuje ešte pár výškových metrov, čiastočne po lúkach a čiastočne lesom. Vrchol ponúka síce už trochu okresaný výhľad len smerom na východ, no dokonalým tichom a pohodou to vykompenzuje. Dávame Radlera a hodnú chvíľu vegetíme vo vyhriatej tráve. Ani sa nám veriť nechce, že za pár dní už bude december...

 

Naspäť na lúky zbiehame tou istou trasou a hľadáme odbočku na Podsuchú. Keby som si to tak trochu nepamätala spred 5 rokov, hľadali by sme ju tam asi dodnes. Chodník nevýrazný, značky v lese čiastočne zobrala kalamita. No to strmé klesanie mi je povedomé - kedysi som sa tu v snehu vyše pása čosi unadávala! Na malej lúke sa pripájame k Matejkovskému potoku a ďalej už vykračujeme popri ňom. Okolité húštiny miestami podnecujú fantáziu, debata o zážitkoch s medveďmi ma núti podvedome sa obzerať. Aspoň sme rýchlo v civilizácii :o)

 

Podsuchá je ešte od rána stále ponorená v mlieku. Zrak otupuje hustá hmla a hmat tuhý mráz zachádzajúci pod nechty. Už len chuť dostať sa domov do tepla ostala...

 

Jana Jaraba