Malofatranská stovka 2026: dych pekla

Môže kto chce čo chce hovoriť, MF100 považujem za najnáročnejšie ultra na Slovensku, aj keď tento rok mu statočne konkuruje napríklad komunitná Oravská Ultra Výzva . Parametre sú jedna vec (COROSy namerali 105 km / 7200 v. m), ale hlavne vieme, čo dokáže vystrájať počasie koncom júna. A teraz sa teda predviedlo tak, ako ešte pri žiadnom z doterajších ročníkov. Vrcholiaca vlna horúčav s maximom takmer na 40 stupňoch? Ideál na behanie! Preto som v piatok večer odchádzal do Terchovej čo najneskôr a s takým rešpektom, ako ešte nikdy. Rešpekt podporený aj miernou bolesťou hlavy (???), minimom odtrénovaných hodín (!!!) a skúsenosťou len týždeň starou, keď ma po nevinnej vyklusávačke niečo odrovnalo tak, ako ešte nikdy ( TU ). Týždeň som teda hľadal výhovorky, ako sa tomu vyhnúť, ale nezadarilo sa, lebo som Tine sľúbil, že zas vezmem kameru a pokúsim sa niečo použiteľné nafilmovať. Na druhej strane hlavu (tvrdohlavosť) trénovať je pri ultra rovnako dôležité ako trénovať telo, že? Tak som sa nakoniec pobalil na cestu – s vedomím, že ak chcem prežiť, musím brzdiť, oblievať, cukrovať a soliť ako ešte nikdy. Lebo svoje domáce ihrisko dobre poznám:

Ego dostalo ranu hneď v Terchovej po vystúpení z busu, lebo som cestou na prezentáciu stretol také dve ultracelebrity, že som si so svojimi obavami pripadal ako decko zo škôlky. Paťo o backyard ultra: „No nespí sa tam. Najprv sa to dá, potom nedá, tak spíš za behu, mikrospánky“. Tomáš o ultracyklistike: „Jedu teď takový kratší, jenom z Vídně do Barcelony“.

MF100 je známa zmenami, tentokrát to ale bolo len miesto spania - pri bazéne, lebo telocvičňa v Terchovci bola obsadená. Lenže tropická noc, to som sa aj tak zložil radšej vonku. Ráno bolo nie veľmi horúce a pred kadibúdkami na štarte žiadne rady, takže posledné príjemné chvíle víkendu a išlo sa na to. O šiestej. Pár metrov po štartovom výstrele už zo mňa tieklo ako zo sprchy.

Sokolie – vraj zahrievacie stúpanie. No máš to vidieť, akí boli všetci zahriati už na nástupe. Aj vykecávanie akosi rýchlo utíchlo, zdalo sa mi. Aspoň tradičný funerálny humor sa občas ozval. Napríklad, že treba bežať rýchlo, vtedy najlepšie funguje chladenie vzduchom. Hej – vhodné rady najmä na „bežecky ideálnych“ rovinkách Baraniarok, Žitného a Kraviarskeho.

Po zbehu ku K1 som sa najprv šmaril do potoka. Aj potom som sa vopchal do každej mláky, ktorú som cestou stretol. Dodatok ku propozíciám, že treba niesť zásobníky aspoň na dva litre vody, som chápal. No ako ma pred horúčavu mala zachrániť čiapka, opaľovací krém a slnečné okuliare, to som naopak dosť nechápal. Ale dobre, mal som.

Cez Grúň do Štefanovej – ešte relatívna pohoda, lebo tam sa ide dlho lesom. Aj keď tie pohľady ľudí, povaľujúcich sa v tieni pri chate, niečo naznačovali. Pri studničke pod chatou bol rad ako v Louvri pred Mončou.

Malá osviežovačka v Štefanovej mala čo robiť, aby stíhala dopĺňať vodu do fľašiek, ale aj do lavóra, Asi každá hlava sa tam strčila, niektoré aj viackrát. Ešte som sa vládal zohnúť, dalo sa. A bolo treba, lebo na Rozsutec je to odtiaľ neviem či nie aj najdlhšie stúpanie na trati. Skoro dve hodiny som funel. Aspoň, že je v tieni, aj keď na niektorých miestach je aj o pretláčaní sa s turistami. Kúpanie len dole v Dierach, hore v kosovke už hmyzáci útočili.

Rovnako vysoký Stoh, to bola zas iná zábava, aj keď len z Medziholia (K2). Ešte dole v lese ako tak, ale tá rozhicovaná savana vyššie! Teplo také, že mi dochádzala fantázia a jediná myšlienka bola, že „režisér“ asi nebude moc spokojný len so zábermi bez nápadu a rozhovorov z trate. A ešte mi aj baterka došla a ja inteleguán som nevedel otvoriť jej kryt na tej gopročke. Ale aspoň sa niekde tam prvý raz trochu pohol vzduch. Potešilo – podobne ako tie panorámy. Len užíval si ich vôbec niekto?

Lebo zo Stohového sedla na Chleb je to sakra dlhé, sakra do kopca a teraz aj sakra sakra presne pri vrcholiacich teplotách. Išiel som tak pomaly, že som skoro cúval. Zázrak na pár sekúnd sa stal pod Poludňovým grúňom, keď slnko prekryl jediný malý zablúdený mrak. Ale tie šľahačkové kopy nad Nízkymi Tatrami, tie sa mi len z diaľky vysmievali.

Príchod na K3 pri chate pod Chlebom už pripomínal pochod zombíkov, mohli sme sa v protismere na seba vynadívať, kto je viac odrovnaný. Šírili sa už fámy o nevídanej „úmrtnosti“, ale zas ten známy miestny bazén nás viacerých postavil opäť na nohy. Až som bol schopný cestou nazad do Snilovského sedla BEŽAŤ, čo som len pár minút predtým považoval za nemožné. Tam som si naplno uvedomil, že kľúčom k prežitiu je chladenie a začal som dúfať, že s poklesom teploty ožijem.

Neviem, či to boli halucinácie z prehriatia alebo už zvyk, ale okolo štvrtej, niekde pod Malým Kriváňom sa mi zdalo, že ma to začína trochu baviť. Teda aspoň v tých východných tieňoch už sa trochu dalo žiť. Predtým síce Pekelník ešte robil česť svojmu menu, ale aspoň tam pofukovalo. Kombinácia chladenia vodou a vzduchom zaberala, ako sa slnko skláňalo. Samozrejme, že potom cestou do kopca fúkať prestalo. Ale to je vždy tak zariadené.

Síce mi potom „pán legenda“ Braňo Z. niekde na Stratenci chvíľu ešte zrážal ego, keď ma došiel a rozprával, ako ide pomaly, lebo ešte nie je v poriadku po OUV a ako po nociach trénuje na Spartatlon, ale to už som sa rozhodiť nedal. Na Suchý sme liezli spolu priamo proti klesajúcej žeravej guli.

Pekelná horúčava sa menila na normálnu pri dlhokánskom zostupe zo Suchého na „dno Mordoru“, na Lipovec. Žľab pod Magurou, voda na K4 pri chate aj Partizánska studnička dole v lese pomohli fest: hydratovaná pokožka = mladá pokožka! Do cieľa prvej polovice trate som DOBEHOL omladnutý o 10 rokov. Teplota konečne klesla pod 30 stupňov. Asi.

Na Lipovci provokatívna ultrapárty v podaní tých šťastných a rozumných, ktorí už nikam ďalej nemuseli. A rovnako provokatívna otázka od Maťa D. pre každého stovkára, či pokračuje. Pekne do mikrofónu. Oproti slnku, zapadajúcemu presne do diery Strečnianskej úžiny, sa škodoradostne škeril zadný voj. Pri pive sa „rozcvičoval“ a hydratoval, lebo o hodinu vyrážal. Hej, došiel som len hodinu pred limitom. A odišiel 15 minút pred jeho vypršaním. Pred deviatou. S partiou podobne zmýšľajúcich a niektorých aj nadávajúcich. No to najmä preto, aby sme sa cez najnižšie polohy  a najhoršie stúpanie dostali už v relatívnom chládku – stmievalo sa.

Podarilo sa – živých nás nedostanú! O jedenástej sme boli na Minčole, trochu sa spamätali, niektorí sa dochladili „uzemnením“ a išlo sa. V ústrety žiarivému Mesiacu a červeným blikačkám na vysielačoch na Holiach. Konečne odmena v podobe ľudských sklonov a príjemnej teploty.

Vlastne aj trať sa zmenila, lebo krmelec nebol pri rotunde. Ale aj pri chate Javorina (K6) poriadna párty, nejako sa tam nazbieralo ľudí, asi viacerí z predposledných síl unikali pred zberačmi mŕtvol. Na noc sa tu ale aj tak zvyknú tvoriť skupinky, je to aj odporúčané a bolo to pripomenuté už na štarte - namiesto obligátneho oznamu o počte medveďov na trase. Vlani vraj 48, teraz isto menej, vieme akú genocídu teraz páchajú snajperi bez mozgu.

Kopol som radšej do vrtule, lebo úsek po Hnilickú Kýčeru je sakra monotónny, najmä takto v noci. Ešte cez Vidlicu a Veterné otvorené priestory, no potom nezapamätateľné hrebeňové chodníky bučinami a krovinami, hore a dole. Radšej to mať chytro za sebou. Na Hornej lúke som ešte pri výmene bateriek počul rozhovory a sledoval blížiace sa svetielka, potom už som len dupal a stále chladil čo zásoby dovolili, lebo v lese zas dusnota. Ako dobre bolo na tých holiach!

Sedlo pod Úplazom o pol štvrtej – začalo sa brieždiť, tesne po K7. Na lúkach okolo Jankovej už išla čelovka definitívne do preč, zas by som mohol strčiť hlavu do vody. Keby tam dáka bola. Ešte ohliadnutie za krvavými zorami niekam tam, kde som bol včera ráno, a strmý, dlhý zbeh zo Skaliek na K8. Dupal som čo to dalo, aj keď nohy už pišťali – lebo som s hrôzou sledoval, ako sa do východných svahov začína opierať slnko. Perspektíva uhorenia za živa pod Kľakom ma nelákala, nedeľu hlásili teplejšiu ako sobotu.

S podporou chémie som sa na ten Kľak o siedmej vypotácal. Predtým robil zázraky aj lavór so studenou vodou na kontrole a potok vyššie v doline. Aj tak hlava dole a len dupať. No mal som sa lepšie obzerať - vraj sme tam mali chlpatú diváčku, kukala na nás z lesa aj s mladým. Okrem toho som stretol len líšku pod Kľakom, niekto vraj musel preskakovať vretenicu a niekto videl dokonca vlka. Srnka, pasúca sa pri prezentácii, tá sa už nepočíta a slimákov koľko ma predbehlo, to radšej nezverejním.

Takže Kľak a už len dole – strmo a dlho, ako inak. A lahôdočka pre rozbité telo, tesne pred zostupom na bezpečnú cestu na dne Suchej doliny - hádam každý si pamätá tie potkýnavé serpentíny dole rúbaniskom, kde nevidno pod nohy. Poslednú studničku, tesne pred Fačkovom, už som len odfotil, ale inak totálne odignoroval, že ten kilák už dôjdem aj na sucho. Inak celý čas som bol Mr. Mokré Tričko. Legenda Braňo síce hovoril, že „Mokré Všicko“, ale to som si dával sakra pozor, aby sa mi voda príliš na chodidlá nedostala.

Takže koniec po 26 hodinách, pre víťaznú dvojicu Jana Dobrovolná/Ondro Veselovský po necelých 19 – výsledky TU . Klobúk dole pred tým časom, v týchto podmienkach. Do cieľa došlo len 44 zombíkov zo 124 prihlásených, percentuálna úmrtnosť teda historicky asi ozaj najvyššia. S výnimkou r. 2016, kedy akciu pred koncom zrušila búrka. Našťastie to vyzeralo, že ultras sú rozumní a záchranári nemuseli riešiť asi žiadne kolapsy. Tina a spol sa aspoň na nič také nesťažovali v cieli vo Fačkove. Len na to, že nemal kto jesť ten guľáš. Inak vlastne všetko v pohode – príroda krásna, jedlo dobré, opálili sme sa, niektorí aj okúpali, vydarený víkend, čo viac chcieť? Vďaka orgsterom za to všetko!

Rišo Pouš