Heini Holzer: Môj najťažší extrémny zjazd

01.02.2012

Diskusia (4)

heini-holzer-moj-najtazsi-extremny-zjazd

JZ stena Malého Ifingeru

Bezmyšlienkovito si vyzúvam topánky, obúvam si lyžiarky, pripínam si lyže na ruksak, vyložím si ho na chrbát a vyrážam. Pripadám si neisto v ťažkých lyžiarkach na suťovisku. Obzerám si JZ stenu Malého Ifingera, ktorá sa vzpína 500metrov ponad mňa. Len na prvých 150 metroch je vidieť sneh, povyše len skala, takmer zvislá žula. Snáď som si to dobre pozrel?

Len s neistotou sa presviedčam, že snehová pokrývka siaha až k vrcholu, avšak čoskoro nadobúdam moju istotu, zjazd na lyžiach je možný.

Žiadnu inú stenu nepoznám tak dobre ako túto, žiadnu inú som nepreštudoval tak ako túto. Tak často ako som jazdieval do Labersu, tak často som si ju obzeral.

Často som potom prišiel domov s presvedčením – nepôjde to! Potom zase - predsa len to pôjde! Tri roky je mojou túžbou – tri roky zas a znova – „pôjde to“, „nepôjde to“ zlyžovať.

Pred troma dňami silno snežilo, potom prišli pekné dni a chladné noci. Včera som šiel do Labersu, keď v tom som spozoroval: pôjde to zlyžovať, ak bude chladno.

A bolo chladno. Zajtra to už nebude možné, možno po mnoho rokov nie. Ani včera stena nebola zjazdná, pretože sneh držal príliš málo pokope a zajtra už bude na rozhodujúcich miestach preč.

Takéto steny nie je jednoduché zlyžovať, všetko musí spolu klapať, presne na danú hodinu. Čo sa týka ľadových stien a kuloárov, tam sa môžete do ideálnych podmienok strafiť aj po dobu niekoľkých dní, či týždňov. Čo sa týka zlyžovania, je možné, že vhodné podmienky nenastanú najbližších desať rokov.

Môj vztlak (Auftrieb) je veľký, skoro ako v mojich rokoch Búrky a vzdoru (Sturm und Drangu – nemecké preromantické hnutie 18.str.), len s tým rozdielom, že som si vecou istý.

Pomaly stúpam žľabom medzi Veľkým a Malým Ifingerom, ktorý je spočiatku široký a smerom hore sa zužuje. Čoskoro stojím na najužšom mieste, ktoré sa rozkladá na 2 metroch.

Naľavo stena prudko prevísa, napravo je platňa. Táto kanónová hlaveň ma poháňa, pretože každý kameň, ktorý niekde hore povolí, ňou presviští.

Nado mnou kamenná hrádza zatarasila cestu, avšak smerom hore doprava vedie rampa k JZ hrebeňu Malého Ifingera. Je veľmi exponovaný a príkry.

Vystupujem pomalšie, dosahujem hrebeň. Pohľad do hĺbky je úžasný, takmer divoký. Pomedzi skalné schody sa striedajú rampy so žľabmi, avšak snehová pokrývka je dobrá.

Tak to ide ďalších 100 metrov nahor, kde skaly hatajú cestu, no druhá rampa doľava hore vedie do steny. Je to tam užšie, exponovanejšie a príkrejšie ako nižšie.

Prvýkrát dostávam strach. Strach z toho, ako to celé to prejsť a ako to potom ešte aj zlyžovať. V lete to bola možno prechádzka, ale vtedy nešlo o zlyžovanie.

Začínam traverzovať cez žľaby a rebrá, ktoré robia rampu ešte divokejšou. Čoskoro stojím na veľkom snehovom poli, z ktorého sa tretia rampa ťahá smerom hore.

Pravidelným krokom vystupujem k hornému okraju snehového poľa a ďalej pokračujem nahor rampou, ktorá je skôr žľabom, a dosahujem hrebeň.

Teraz strmé, snehové rampičky, široké nie viac ako 2 metre, pokračujú krátkym zetkom nahor. Do toho sa pridávajú strmé platne, na ktorých je sčasti iba 5 cm hrubá, silne primrznutá snehová prikrývka.

Teším sa z môjho správneho odhadu. Sneh je ešte veľmi tvrdý. Pomaly sa približujem k vrcholu, pozerám sa ešte raz dole, vyzerá to byť takmer nemožné.

Posledné kroky cez hrebeň k vrcholu sú ľahké a tak sa pohodlne zložím na najvyššom bode. Pozerám sa dookola, vidím jednotlivé vrcholky Heimatkrone (koruny domova / vlasti). Sú ich tisíce, každý z nich nesie svoje meno, každý má svoju históriu a každý z nich má svoje rôzne tváre. Na mnohých z nich som stál, avšak keď sa takto dívam, musím povedať, že som stál len na máloktorom z nich.

Prečo sa teda túlať po diaľavách, keď na dosah je toho tak veľa nepoznaného.

Nie na dlho zostávam v týchto snoch, nehľadám ani odpoveď na moje otázky, ale líham si na zem a užívam si slniečko. Po hodine zdolávam vrchnú časť steny, aby som sa pozrel, či je zjazd možný. Sneh je príliš tvrdý.

Takto som sa pozrel ešte dvakrát, pretože sneh nesmie byť ani príliš mäkký, lebo by sa mohol odtrhnúť od platne, no a potom...

Po tretí raz je to tak, ako má byť. Ihneď som späť pri lyžiach, zapínam si ich a spúšťam sa v krátkych oblúčikoch do vjazdu. Zastanem, pozerám sa dole. Prepadne ma strach.

Bude to úplne iný zjazd, zjazd medzi zlomiskami (Abbrüchen) a stenami, zjazd ktorý si vyžaduje viac ako ostatné, zjazd ktorý si vyžaduje všetko.

Pre mňa je tento zjazd veľká vec, veľký deň. Bezpochyby sa mi podarili najkrajšie ľadové steny a žľaby v Alpách; urobil som už 60 extrémnych zjazdov – ale ak by som mal každej stene dať čestné miesto, musel by som dať tejto to najčestnejšie. Keby sa ma niekto opýtal prečo, nevedel by som odpovedať.

Mám akurát iný názor, milujem určité hory obzvlášť - bez toho, aby som myslel na ich mená. Pomaly sa sústreďujem na zjazd, ukľudňujem sa.

Čoskoro ma kamenná smršť vytrhne z koncentrácie. Vidím ako celkom pekné úlomky zhrmotali dole hlavným kuloárom, potom opäť zavládlo ticho.

Bol by som pokojnejší, istejší, keby to šlo. Už sa to začalo, spúšťam sa, som v tom, preskakujem, zjazdujem možno dva metre, skáčem ďalej, potom krátko, len oblúk za oblúkom, len kúsok, možno tri metre, skĺznem po hrane, je to len dva metre široké a snehová prikrývka tenká. Lyže držia málo, ale dobre. Opäť oblúk za oblúkom, dosahujem tretiu rampu, kde si chvíľu vydýchnem, lebo toto skákanie mi berie dych.

Ďalej pokračuje jazda cez tretiu rampu k snehovému poľu a k druhej rampe a cez ňu ďalej k hrebeňu. Ide to lepšie ako sa zdalo, aj na exponovanosť som si zvykol, aj keď som doteraz nič také exponované nezlyžoval. Čoskoro mám hrebeň za sebou, dosahujem prvú rampu, potom žľab, na ktorého okraji si schuti oddýchnem, lebo na tento úzky kamenný lievik budem potrebovať nevyhnutne rezervu.

Dojem je úžasný. Sneh, sivá žula, ponad to modré nebo, dole zelené lesy, divoké údolie Naiftal, pokojne pôsobiaca zelená terasa Gsteierhofu, celkom dole v doline mnohé domy v Maisy, Sinichu, Marlingu, Tschermsu a Lany, potom znova lesy k výšinám Vigiljochsu a pohoria Mendelgebirge, radosť stúpa, no ja musím ísť ďalej, nesmiem zabudnúť na zjazd.

Už som vo vnútri žľabu, každým oblúčikom som nižšie. Žľab sa rozširuje, zmierňuje a tak sa prešvihnem okolo úpätia steny. Vyhral som, odopínam si lyže, vystupujem k topánkam, pozerám nahor, vidím len skalnú stenu ako na začiatku, pozerám sa k južnému pilieru Gamsplatte (Kamzičej platne), kde sa mi pred pár rokmi podaril s priateľmi prvovýstup, potom vidím spomienkovú cestu in memoriam pre Waltera Kasera, môjho prvého veľkého priateľa z hôr. Škoda, že už toto nezažil.

Bolo to jednoducho krásne!

Heini Holzer

preklad: Linda Hôrna

Súvisiace články:

Heini Holzer - Meine Spur, mein Leben	Heini Holzer: Môj tréning	Heini Holzer: Nevyhnutná hĺbka a prežitý sen. Ortler - južná stena
Heini Holzer: Serak "Z" - severná stena Liskammu	Ifinger nad Meranom - Heiniho kopec	H.Holzer: Dve tváre severovýchodnej steny Petit-Mont Blanc