Gavurky v daždi

Po aprílovej suchote konečne prišiel front – a poriadne zvlnený, vraj nepredpovedateľný vo svojom pohybe a lokálnych prejavoch. Ale nechal som sa vylákať zo suchého pelechu, veď vraj má len ráno pomrholiť a potom bez zrážok až do večera. To medzi Zvolenom a Dobrou Nivou, kam sme sa chystali poobzerať chodníky a cesty v Lomnianskej vrchovine, západnej časti Javoria. Aktívna matka nemá voľno hocikedy, tak bez ohľadu na počasie musí vyraziť. Len potrebuje vraj rozháňača medveďov. Na inak jednoduchej trase Zvolen – Kráľová – Gavurky - Dobrá Niva – Michalková – Zvolen. Taký jemný maratónik, niečo lesom, niečo po chotárnych (aj asfaltových) cestách. Privolil som, a tak som ráno s miernymi obavami sledoval tie prúdy dažďa za oknami vlaku. Ale som si povedal, že veď to ide od severu a tam na juhu vo Zvolene bude dobre. Nebolo, ale zdalo sa, že prestávalo. Tak sme dali strategickú poradu v teplej čakárni a že času dosť a Aladin neklame, tak kým prestane chčať, ideme do obchodu po poživeň na cestu. A ozaj, už len v slabučkom mrholení sme vyrazili do boja, symbolicky:

Žeby sme sa vyhli rušnej hlavnej, zaimprovizovali sme neznačenými chodníčkami krížom cez koľaje, kade už vlaky veľmi nechodia. Vôbec nebola tá vysoká tráva mokrá... Ale sme sa aspoň v tichu dostali na žltú značku, v Neresnici pri kupku.

Cez záhradkársku osadu dlho do kopca, až nad Kráľovú. Blato nelepilo ani nekĺzalo, vyššie v lese pohoda, len vďaka nárazovému vetrisku nás stromy jemne sprchovali. Nad hlavami nám dobre hučalo. Lenže začalo to aj nejako šušťať a sprchovaní sme začali byť nejako príliš štedro. Ale nííííč, to isto bude len prehánočka.

Hej prehánočka prešla, prvý raz. Na otvorenom hrebienku nad vlekmi sme už aj videli, čo sa na nás od severu valí, ale neva, veď zbehneme do doliny Kňazovho potoka, tam budeme v závetrí. Aj sme boli, len nie v zádaždí. Aj po ceste už cícerky tiekli.

Ale cesta pevná, miestami asfaltová, okolie pekné a onedlho odbočovacia šípka, že Gavurky 800 m. A už sme cupkali po lúčnej ceste. Len krížom cez tú mokrú trávu sa nám medzi staré duby moc nechcelo. Cestou na juh nás kropilo do chrbta, pohodička.

Potom ale obrat na sever, ako sme sa pripojili k cyklotrase, už neomylne vedúcej dovnútra toho unikátneho „parkového riedkolesa“. V topánkach čvachtavo a už aj v sáčku s telefónom mokro, ale užili sme si prehliadku krásnych, starých dubových solitérov. Telefón už si asi moc neužíval.

Po náučnom chodníku, príjemne zbiehajúcom pomedzi lúky a lesíky, smerujúc za zvukmi poludňajších zvonov sme sa domotali do Dobrej Nivy, za fajného lejaku. A že ideme kuknúť nejaký spoj do Zvolena. Mal ísť až o hodinu a nastala dilema – ísť sa sušiť do pizzérky alebo sa zohriať pohybom? Druhá možnosť vyhrala, tak davaj po cyklotrase smer Michalková. Foťák sa začal hrať na impresionistu:

Stará asfaltka cez osadu Podholienec a lesná cesta do osady Parobkovci, zas asi aj prestalo pršať, ktovie koľký raz už. No vždy zase začalo, už ani nevadilo. Na veternom horizonte nad Hlivinkovcami sme zistili, že od severu ani náznak zlepšenia, tak sme len zbehli cez Michalková – city, kde sme na zastávke našli visieť a tikať kuchynské hodiny, ukazujúce ale nejaký čudný miestny čas.

Tak sme radšej pokračovali, pod dedinou sme odbočili na príjemne suchú lesnú cestu a z nej nazad na žltú značku – na Dinových lúkach sme uzavreli okruh. A už len dole, nazad do Zvolena. Strmšie pasáže pomedzi záhradky už boli do mazľava upravené lejakmi, ale dali sme to bez hnedých zadkov, tak nás potom aj do vlaku vzali a aj sme si tam sadli. Len malé mláčky sme na dlážke nechali. Dobre bolo, lebo keď to miluješ, nie je čo riešiť počasie, že?

Rišo Pouš