Fiamme Gialle - nenápadná ferrata s WOW efektom

Cencenighe sa na pár nocí stáva naším útočiskom v Dolomitoch. Zastrčená dedinka na polceste medzi mestami Agordo a Alleghe a horskými velikánmi Civetta a Vezzana. Na prvý pohľad ničím zaujímavá, po sezóne ospalá. A predsa má čo ponúknuť: napríklad nenápadnú ferratku Fiamme Gialle (C/D) v západnej stene nenápadného kopca Palazza Alta (2255m), týčiaceho sa priamo nad dedinou. Chýba tomu síce cveng dolomitských TOP destinácií, ale nemáme predsudky - najväčšie prekvapenia predsa prichádzajú, keď ich najmenej očakávame.

Nástup na túru sa nachádza v osade Bastiani, takmer 300 výškových metrov nad naším ubytkom. Ráno nás prepadá lemravosť, a preto sa hore vyvezieme autom. Pri domoch na konci asfaltu je malé parkovisko pre cca 5 áut. Ďalej pôjdeme už len pešo a strmo hore. Chodník č. 562 je označený tabuľkami „Via Ferrata“ alebo „I Sech/I Sec“. Spočiatku stúpa serpentínami spevnenou cestou, neskôr sa zmení na lesný chodník, ktorý sa chvíľami stráca medzi stromami. Treba zbystriť pozornosť, najmä na viacerých odbočkách, z času na čas pomôžu žlté značky na stromoch. Stúpanie postupne pritvrdzuje a ťahá sa bližšie pod stenu. Pár skalných úsekov v traverze sa prekonáva aj s pomocou istení. Nástup do ferraty je označený.

Ferrata začína už z úvodu zostra. Stúpa strmo hore sústavou kolmých platní. Potom sa pravidelne striedajú vertikálne zaistené skalné úseky s dlhšími chodeckými nezaistenými úsekmi v kosodrevine. Stúpanie je po celý čas výživné, ferrata v celej svojej dĺžke nazbiera okolo 500 výškových metrov. Obtiažnosťou sa radí medzi stredne náročné, nachádza sa v nej aj veľa oddychových miest. Istenia vo ferrate sú citeľne staršieho dáta. Nieže by boli zanedbané alebo nejakým spôsobom nebezpečné, ale spôsob osadenia a použité technické prvky by už dnes boli trochu iné. Hlavne dlhé úseky medzi jednotlivými kotveniami sú pre túto ferratu typické. Neistené úseky medzi lezeckými pasážami sú tiež dosť dlhé a strmé, zato však kompenzované čím vyššie, tým krajšími výhľadmi. Najmä výraznú južnú stenu Marmolady máme z tohto uhla ako na dlani. Kúsok pod vrcholom sa núkajú ešte na výber dve varianty postupu s rôznymi stupňami obtiažnosti a potom už „halellujah“ vrchol!

Vrchol Palazza Alta nie je na prvý pohľad ničím výnimočný. Nevýrazná skalná kopa v zajatí kosodreviny, výškou utopený medzi okolitými velikánmi, nezdobí ho žiadny kríž... A predsa vyráža dych! To, čo z neho robí nezabudnuteľný bod na mape Dolomitov, je rozprávkový, plnohodnotne kruhový výhľad. Síce v celej výstupovej stene sa ukazujú parádne výhľady, ale ten vrcholový nemá konkurenciu. V zornom uhle sa pretŕča hneď niekoľko 3-tisícoviek zvučných mien ako Civetta s Moiazzou, Agner, Vezzana, Marmolada... Na vrcholových skalách vyhriatych novembrovým slnkom sa povaľujeme a kocháme akosi pridlho. Nikomu sa nechce opustiť tento horský raj. No krátke dni nás tlačia dole.

Na zostup sa bežne odporúča chodník č. 562 a 567 cez Bivacco col Mandro, ktorý zozadu obchádza celý masív Mont´ Alt di Pelsa. Tento variant je však príliš zdĺhavý na to, koľko času nám ostáva do zotmenia. Volíme preto druhý (nie veľmi odporúčaný) variant „skratkou“ I Sech (I Sec), č. 562.

Prvotných pár stoviek metrov z Palazza Alta vedie chodník príjemným terénom v kosodrevine pozdĺž hrany hrebeňa. Trošku hore, trošku dole, okolo bizarných skalných veží až do nenápadného sedielka, kde nás nápis na skale posiela jednoznačne strmo dole do výrazného žľabu. A tu začína to pravé orechové. Suťovo-skalný chodníček padá kolmo cez všetky vrstevnice. Miestami sa dá vydýchnuť v krátkych traverzoch, no prevažne je to opatrné zliezanie cez skalné stupne miestami až do obtiažnosti 2 UIAA. Orientáciu uľahčujú nevýrazné značky na skale. Tam, kde končia skalné zrázy, klesanie nekompromisne pokračuje príkrym kosodrevinou pokrytým svahom. Kolená dostávajú kvalitne zabrať, ale je to daň za zrýchlený ústup. Tma nás aj napriek tomu dobieha. Našťastie sme už naspäť na prístupovom chodníku z rána, kde je terén aj orientácia podstatne jednoduchšia. Už len premotať sa tmavým lesom, absolvovať pár cestných serpentín a po 12 hodinách unavení a spokojní brzdíme pri odparkovanom aute. Toto fakt stálo za to!

Jaraba